Ľuboš Jurík: VŠETKY MOJE POVIEDKY
13.03.2018, Vydavateľstvo AlleGro s.r.o.
Čerstvý sedemdesiatnik Ľuboš Jurík vydal v jednom zväzku všetky poviedky, ktoré publikoval postupne v štyroch súboroch - Na Poľnej ulici (1973), Dlhá namáhavá cesta (1976), Už o tom nehovorme (1986) a Keď sa raz nahnevám (1991). Doplnil ich o tri ďalšie poviedky - Kameň veľký ako päsť (vyšla v zborníku V tomto čase) a najnovšími sú Domov bezdomovca a Poker so smrťou. Celý súbor pôsobí vzácne konzistentne, autor si uchováva svoj typický štýl, na pohľad akoby príliš vecný, čo kritika pripisuje novinárskej profesii Ľ. Juríka, no spomenutá vecnosť je často naozaj len zdanlivá. V jeho prózach je nemalá miera empatie súvisiaca s osudom jeho hrdinov, ktorými sú takmer výlučne ľudia a ľudkovia (núka sa to gogoľovské "malí ľudia" či nebodaj i Dostojevského "ponížení a urazení", no tých je predsa len o čosi menej ako tých prvých spomenutých) z okraja spoločnosti, z periférie nielen bratislavskej (Poľná ulica), ale i z "veľkého sveta" - Paríža, Budapešti či toskánskej Sieny. Tými ponižovanými a urážanými sú určite napríklad člen závodnej stráže menšieho podniku, prezývaný krčmovými kumpánmi Krpec z poviedky Zbabelec, takou je určite mladá bezmenná prostitútka z poviedky paradoxne nazvanej Čistá, pri poskytovaní sexuálnych služieb spomínajúca na ozajstný ľúbostný vzťah na prahu dospelosti s nemužným a nešikovným chlapcom Stankom. V jej erotickom prebúdzaní nachádza pozorný čitateľ aj stopy tematizovania erotických situácií škandalizovaného anglického autora H. D. Lawrenca... Ľ. Jurík je veľmi presvedčivý vo vykresľovaní atmosféry jednotlivých lokalít, v ktorých sa pohybujú jeho hrdinovia, či on sám v úlohe rozprávača, využívajúce nesporné autobiografické črty. Nado všetkými destináciami je však, ako inak, Poľná ulica. Určite najťažšie sa mu však písala poviedka Strážca parku, v ktorej zobrazuje zásah vyššej moci, vedúci k rozhodnutiu zbúrať starú Poľnú ulicu. Strážca parku to vidí nasledovne: "Kráčal som zvoľna Poľnou ulicou, ale nič nebolo na svojom mieste; kde kedysi žili ľudia, stáli len opustené a pustnúce domy, v oknách som nevidel záclonky a v záhradách sa rozrastala burina. Všade bolo cítiť pach zániku; na druhom konci ulice sa buldozér s revom zahryzol do múrov, gniavil stromčeky, rúcal ploty a mliaždil dlaždice." (s. 479) A posledné pocity strážcu, ktorý sa napokon sám pričinil o zánik ulice, boli:"Kým sa zrútili múry a trámy, kým sa v jedinej rachotiacej sekunde zvalili na mňa steny a ja som stratil vedomie, stihol som si bolestne uvedmiť, že Poľná ulica prestala existovať." (s. 480). Bolesť strážcu bola bolesťou samotného autora nad zánikom ulice jeho mladosti a detstva, ktorá stratila svoje bývalé milované i nenávidené čaro, zostali z nej iba zvyšky...
Čo sa týka poviedkových literárnych hrdinov, stretávame sa v súbore s veľmi pestrou paletou osudov rôznorodých mužov či žien straších i mladších, dokonca na samom prahu smrti, postáv, pohybujúcich sa zväčša v najnižších poschodiach spoločnosti, žijúcich podobne ako hrdinovia z ranej tvorby V. Šikulu - "s vychýlenou životnou osou". S výnimočnou dávkou autorskej empatie sa tu stretávame so sociologickými portrétmi kominára, šarhu, poštára, hrobára, záhradníka, huslistu, smetiara, či dokonca aj džokeja ako aj spisovateľa; zo ženských postáv okrem kvetinárky zaujmú tuláčky - parížska Tučná Margot alebo bratislavská bezdomovkyňa Štrbavá Gréta, dočasná partnerka bezdomovca Johana v predposlednej poviedka súboru Domov bezdomovca. Domnievame sa, že v slovenskej próze doteraz nikto nespracoval tak dôkladne a presvedčivo túto tému, od ktorej sa zväčša s dešpektom odvraciame. Johanov príbeh je nielen zobrazením jeho bezdomoveckej odysey, je to aj prienik do jeho filozofie, hoci by tu možno vyvstala otázka - akú len môže mať bezdomovec filozofiu? Johan v rozhodnutí odstrihnúť sa od bývalého nevydareného života vidí novú možnosť žiť ako skutočne nezávislý, slobodný človek, hoci sa vzdal možnosti naozaj dôstojne prežívať svoj životný údel. Postupne si však spolu s Štrbavou Grétou nájdu a zútulnia miestečko pod slnkom, kde sú o poznanie spokojnejší - v opustenej záhradkárskej chatke v lokalite, odsúdenej na demoláciu. K tomuto kroku - likvidácii - kvôli budúcej diaľnice aj prichádza a Johan zostáva sám v ešte bezradnejšom postavení ako na začiatku príbehu. Táto bezdomovecká etuda má veľkú výpovednú silu a je aj skrytou obžalobou na súčasné pomery, plodiace rozrastajúcu sa vlnu bezdomovectva.
V poslednej próze súboru - Poker so smrťou - jej hrdina, spisovateľ pán Krištof účtuje so svojou doterajšou cestou životom. Žije v osamení, len so psami Pucom a Eny. Pri kladení si existenciálnych otázok o zmysle života vôbec a toho, či jeho Dielo už je uzavreté alebo ešte nie, sa v takýchto mátoživých chvíľach znezrady objaví na kus reči Smrť a začnú hrať spolu poker. Tu sa veľmi pripomína slávny film Ingmara Bergmanna Siedma pečať, v ňom príde za Rytierom si Smrť zahrať šachy, pričom tu tiež ide o výsostne existenciálnu ponurú situáciu. Pána Krištofa však Smrť ešte necháva tak, do cesty mu nečakane vstúpi mladá žena Mariana s chlapčekom Lukášom a toto stretnutie a ich návšteva v jeho byte dávajú tejto situácii trocha inú tvár, hoci poker s Marianou dopadol preňho fiaskom - "Tak vyložme karty, "zopakoval po Mariane. "Prosím. Štyri esá! To je tá najlepšia zostava...." Mariana uznanlivo prikývla, potom roztvorila svoje karty ako vejár v horúcom popoludní. "To je ale náhoda! Ja mám však štyroch kráľov! Poker! Kráľovský poker! Občas sa to stáva...Aj mne sa pošťastilo...Porazila som vás! Bola to tá posledná karta, ktorú som vytiahla. Ale nič si z toho nerobte! Nemôžete stále vyhrávať. Každý raz prehrá..."(s. 526) Určite nie náhodou túto výnimočne silnú poviedku umiestnil Ľ. Jurík na koniec svojho obsiahleho vynikajúceho poviedkového súboru. Treba však podčiarknúť, že na poker so Smrťou/Marianou má rozhodne ešte veľa času. Prajeme mu návrat k témam a hrdinom nielen z Poľnej ulice, ktorým osloví čitateľov tak naliehavo, ako svojím kompletným a komplexným jubilejným poviedkovým súborom.
Jozef Špaček
