Lyrický svet barda bulharskej literatúr

Podhorská dedinka Kalimanica, z ktorej pochádzal najvýznamnejší bulharský spisovateľ druhej polovice 20. storočia Jordan Radičkov, skončila v budovateľských 60. rokoch na dne hlbokej priehrady. Možno aj tento fakt, nemožnosť návratu a definitívny zánik skutočného miesta, ktoré nemožno prikrášľovať, umožnili Radičkovovi, aby vo svojich prózach a divadelných hrách vytvoril magický svet, ktorý je sám osebe hrdinom aj rozprávačom.

V zbierke Prak a iné prózy sa nám predstavuje jeden z najdlhších Radičkovových textov, ktorý sám nazval románom, hoci dĺžkou je to skôr kratšia novela a obsahom umne poskladaná patchworková prikrývka opisov, podobenstiev, rozprávok a denníkových zápiskov. Príbeh sa rozprestiera ako ťahavá rastlina okolo hlavného hrdinu, Ľavačka, syna debnára Ľaváka, ktorý jedného dňa počas povodne záhadne zmizne zo svojho domu. Jeho Opatrovník nájde v dome zošit so zápiskami a povolá bezmenného intelektuála (môže, ale nemusí to byť samotný autor), aby pomohol zápisky dešifrovať a zistiť, čo sa s Ľavačkom stalo.

V nechronologickej retrospektíve, skáčuc príbehom sem a tam, sa dozvedáme o Ľavačkových osudoch, o tragickej smrti láskavého otca, o bezcitnom otčimovi, o prvej láske a o jeho štúdiách v meste. No nenechajme sa zmiasť. Hlavným hrdinom Praku nie je Ľavačko, mladý strápený chlapec, ktorý stojí rozkročený medzi mestom a dedinou, ale svet, ktorý ho obklopuje. V opisoch bohatých na metafory sa viac ako o jeho zmiznutí dozvedáme o rieke, ktorá obteká starý debnárov dom, o psovi, ktorý ho nechcel nechať odísť a o osade s modrými domami.

Radičkov nerozpráva príbeh lineárne, ale v kruhoch. Najprv nám predstaví obraz a potom sa k nemu opakovane vracia a dokresľuje ho pomocou Ľavačkových zápiskov. Línia medzi metaforou a realitou príbehu je nejasná. Opakovane sa tu objavuje líška, raz ako skutočný tvor, ktorý hoduje na dne priepasti, kam dedinčania zhadzujú zdochliny, inokedy ako metafora, vypočítavé stvorenie, pripomínajúce skôr chladný plameň a stroj. Motívy sa rytmicky vracajú a ako obruče debnára Ľaváka držia tento voľne koncipovaný príbeh pohromade. Radičkov sa nebojí opísať dedinu a jej obyvateľov ad absurdum (cigán Ramo, ktorý sa bojí, že mu niekto odmeria tieň a preto najradšej predáva na trhu vtedy, keď je zamračené), no zároveň ich obdarúva ľudskosťou a prirodzenou múdrosťou (Opatrovníkova láskavá starostlivosť, Ľavačkov dedo, ktorému sa cnie za vnukom). Nebojí sa ukázať ani krutosť vidiečanov, hlavne v ich praktickom a chladnom vzťahu ku zvieratám, ktoré sú pre Radičkova takmer rovnocennými hrdinami jeho multipríbehu. Smrť zvierat a smrť ľudí opisuje bez zábran a ohľadov, aby nám pripomenul jednoduchú pravdu o živote a jeho konečnosti.

V úvode príbehu Radičkov nastoľuje atmosféru záhadnosti, ktorá sa týka zmiznutia Ľavačka, aj toho, čo mu predchádzalo. No kým niektoré záhady nám v priebehu rozprávania akoby mimochodom objasní (Ľavačkova babka kúrila v lete, aby vyhnala z domu zlých duchov), k iným sa už ani nevracia. Pointou Ľavačkovho zmiznutia je fakt, že zmizol, nie otázka kam. Na konci berie bezmenný intelektuál príbeh do svojich rúk a poodhaľuje nám kúsok Ľavačkovho osudu po jeho zmiznutí z dediny. Ľavačko putuje krajinou a nakoniec končí v meste, kde sa náhodou stane svedkom smrti svojho učiteľa, toho, ktorý ho nabádal, aby pozoroval svet a všetko si zapisoval. A prak z názvu románu patrí učiteľovmu synovi. Zvuk rozbíjajúcich sa oblokov je posledný zvuk, ktorý v príbehu počujeme ušami mladého Ľavačka.

Radičkov bol majstrom krátkych foriem. Sedem krátkych poviedok, ktoré sú súčasťou výberu Prak a iné prózy, sa odohráva v tom istom prostredí ako román Prak a Radičkov v nich maľuje obraz vidiečanov ako groteskných, no chytrých ľudí, čo pomaly krútia kolá svojho osudu. V mikropoviedke Ľudia chradnúRadičkov prichádza so svojskou poverou, podľa ktorej je nebezpečné piť „spiacu“ vodu, a preto je treba pred pitím vždy krčahom najprv pohojdať. V lyrickej poviedke Mäkká voda hovorí o dažďovej vode, ktorá je vhodná skôr pre ženy, zatiaľ čo voda z hlbokých studní formuje ostrú a tvrdú mužskú povahu. Tento sexizmus mu odpustíme, pretože nakoniec dochádza k zmierlivému záveru a konštatuje, že napriek týmto rozdielom medzi nimi nemožno spozorovať nič protichodné a „žena, aby mohla porodiť anjelov, určite potrebuje práve takéhoto barbara a divocha“.

Vo Vrtiritke nám predstavuje susedov, ktorých konflikt naberie prekvapivé obrátky, keď sused, ktorý sa snaží chrániť ženu pred opitým manželom, ju nevdojak urazí a manželov tým uzmieri. Abrahámove rukavice sú metaforickým podobenstvom o mužovi, ktorý sa radšej odsťahuje do líščej nory, než by mal počúvať svoju ufrflanú ženu. V Krížovke Gerasko s pomocou celej dediny lúšti krížovku a je takmer v koncoch, keď narazí na „malý železný predmet slúžiaci na spájanie kovových alebo drevených častí“. Nie je to šróf, ani šraub. Až kováčovi napokon napadne, že je to skrutka. Ako sa dozvedáme z doslovu prekladateľa Igora Hochela, prekladať Radičkova je naozajstná výzva, pretože často používa slová archaické, nárečové a okrajové. Prekladateľ odviedol naozaj dobrú prácu, pretože Radičkovov text pôsobí po jazykovej stránke celistvo a navodzuje prirodzený dojem, že rozprávačom je samotný obyvateľ „hlbokého bulharského vidieka“. Knihu ilustruje pár Radičkovových minimalistických kresieb, v ktorých nachádzame ten istý druh humoru a zmierlivej naivity ako v jeho dielach.

Radičkovove texty plné dlhých opisov a nečakaných metafor predstavujú pre nesústredeného čitateľa internetového veľkú výzvu. Oplatí sa ju prijať, pretože humor a láskavosť, s akou nám Radičkov predstavuje svoj svet, je veľmi originálnym a potrebným svedectvom o ľudskej povahe.

Zdroj: Simona Rezníčeková, Knižná revue 2018/05